VAKCINÁCIA KONÍ

MVDr. Dušan Solár    

Viceprezident Slovenskej Hipiatrickej spoločnosti

Tak ako každý rok, vždy po zimnej prestávke sa všetci, ktorí sa prakticky podieľame na príprave koní do novej prepúšťacej a športovej sezóny sa musíme rozhodnúť, ako a kedy vakcinovať plemenné a hlavne športové kone. Chcel by som z praktického hľadiska poukázať na nové pohľady v tejto oblasti a pomôcť sa všetkým ľahšie zorientovať v stále aktuálnej problematike. Vzhľadom na veľmi osvedčené a spoľahlivé vakcíny proti tetanu, ako aj na finančnú dostupnosť vakcín sa nebudem týmto ochorením zaoberať, ale z hľadiska obrovských presunov koní v posledných desaťročiach vystupujú do popredia hlavne problémy s chrípkou koní ako aj s herpesvírusmi.

Herpesvírusy - sú veľké DNA  vírusy, ktoré sa prenášajú priamym kontaktom, slinami, ale hlavne vzduchom. Veľmi typické je, že sa môžu skrývať v niektorých bunkách a z toho latentného stavu následkom stresov opäť reaktivovať a spôsobiť znovu ochorenie. Ako stresor môže pôsobiť hlad, transport, znížená imunita, podávanie kortikoidov, ale aj iné infekcie.              

Z piatich známych herpesvírusov majú klinický význam EHV-1, ktorý spôsobuje vírusový potrat kobýl a EHV- 4, ktorý spôsobuje rhinopneumóniu koní. Práve spomenutá latencia je jav celoživotný, s čím je treba počítať pri vakcinácii. Herpesvírusy sú v konskej populácii prítomné až u 60 % koní a väčšina z nich sa infikuje v prvom roku života. Práve v jarnom období, keď sa rodia žriebätá, treba počítať s EHV-1 hlavne pri potrate v druhej polovici gravidity, ale aj v prípade, že sa nám narodí žriebä s príznakmi vírusovej pneumónie, ktoré obyčajne do 24 h uhynie aj pri rýchlej a kvalitnej starostlivosti. Tento vírus však môže spôsobiť aj zápalové ochorenia očí, vrátane krvácania na sietnici, ktoré málokedy spájame s herpesvírusmi. Pri infekciách herpesvírusmi je napadnutý epitel dýchacieho aparátu, imunitný systém a gravidná maternica. Prvá fáza trvá asi týždeň, potom dochádza k virémii, kedy sa vírus dostane do buniek plodu, maternice a  nervového systému. Tak sa udeje do 14. dňa od vzniku infekcie.

Na diagnostiku ochorenia sa na ústavoch používajú serologické metódy a v prípade, že sa rozhodneme poslať vzorky z abortovaného plodu, je treba zaslať schladené obličky, slezinu, pľúca a placentu. Na vakcináciu sa používajú inaktivované vakcíny, ktoré sú bezpečné, ale málo účinné. Vakcíny, ktoré obsahujú oslabený vírus sa nepoužívajú, lebo môžu navodiť latenciu, ktorá namiesto ochrany zvieraťa spôsobí ukrytie vírusu v lymfatických tkanivách koňa.

Z uvedeného vyplýva, že podobne ako udávajú výrobcovia vakcín, je nevyhnutné neustále revakcinovať kone v 6 mesačných intervaloch. Z hľadiska kompletností opatrení je treba zabezpečiť ochranu koní pred stresom, dodržať 28 dňovú karanténu po prísune koní, pravidelne dezinfikovať prostredie a nepresúvať kone 3 týždne po poslednom klinickom výskyte ochorenia. Kone, ktoré neboli vôbec vakcinované, prvýkrát vakcinujeme od veku 4 mesiacov, za 4 - 6 týždňov zopakujeme a tretia vakcína sa aplikuje 4 - 6 mesiacov po druhej vakcíne. Následne sa vakcinácia aplikuje už v spomenutých ½ ročných intervaloch. Zásadnú zmenu súčasného stavu zdá sa , privodia až DNA vakcíny, ktoré sú vo fáze vývoja a ktoré by mali byť bezpečné, ale aj dostatočne účinné.

Ďalšou úlohou súčasného výskumu je vytvoriť spoľahlivú a efektívnu vakcináciu proti chrípke koní, ktorá je dnes stále vážnym problémom.

Influenza koní – spôsobuje horúčkovité ochorenie dýchacieho aparátu, nechuť a serónny výtok z nosa. Pôvodca je RNA vírus, ktorý  po 4 – 10 dňovej inkubácii spôsobuje uvedené príznaky komplikované najprv suchým, potom vlhkým kašľom. Pokiaľ nedôjde ku komplikáciám baktériami, priebeh býva priaznivý.

Problematika vakcinácie proti chrípke koní spočíva v tom, že stále vznikajú nové kmene, ktoré sa nedarí pružne zabudovať do vakcín, takže sa môže stať, že aj lege artis vakcinovaný kôň môže ochorieť, ak sa dostane do styku s novým kmeňom. Tento problém existuje však aj u humánnych protichrípkových vakcín. Druhý problém je, že inaktivované vakcíny je nutné aplikovať tri krát, aby vakcína navodila protilátkovú hladinu. Tretí problém je, že sú v populácii kone, ktoré ani po troch dávkach nereagujú dostatočne a môžu ochorieť. Vzhľadom k týmto skutočnostiam, že postvakcinačná imunita proti influenze je relatívne krátkodobá a nepresahuje 6 mesiacov, je najvýhodnejšie pre dobrú imunitu vakcinovať 2x ročne vakcínami, ktoré obsahujú aktuálne európske, ale aj americké línie. Dnešné poznatky teda potvrdzujú, že primovakcinácie ako herpesových vakcín, tak chrípkových vakcín sa musia robiť troma dávkami a následné revakcinácie v 6 mesačných intervaloch.

Záverom chcem vyjadriť presvedčenie, že moje veľmi zjednodušené a stručné podnety v problematike vakcinácie koní pomôžu chovateľom a majiteľom nájsť optimálne riešenie a spolu so svojimi veterinárnymi lekármi spoločne zvládneme prevenciu uvedených vírusových ochorení našich koní.