50  rokov  chovu  koní  na  muráni

            Začiatok chovu koní na Muráni sa datuje od r. 1950, kedy bol z podnetu Oblastného riaditeľstva štátnych lesov v Bratislave a vojenských orgánov založený na Veľkej Lúke pri Muráni žrebčín. Dôvodom založenia chovu koní bola potreba produkcie koní pre lesné hospodárstvo a armádu.

Do r. 1956 bol žrebčín strediskom Správy lesného hospodárstva v Muráni. Po r. 1956 sa osamostatnil a ako Správa žrebčína Muráň tvoril individuálnu organizačnú jednotku. V r. 1971 bola Správa žrebčína pričlenená k Lesnému závodu Muráň. Po jeho zrušení   v r. 1973 prešla pod pôsobnosť Lesného závodu Revúca ako Správa chovu koní Muráň.

Od r. 1988 sídli vedenie Správy chovu koní v Dobšinej. V r. 1950 – 1956 boli postupne okrem strediska na Veľkej Lúke vybudované ďalšie 4 výrobné strediská: Paseky, Dobšinská Ľadová Jaskyňa, Dobšiná a Betlanovce. Začiatkom 70-tych rokov sa zrušilo stredisko v Betlanovciach a od polovice 90-tych rokov sa nevyužívajú strediská v Dobšinskej Ľadovej Jaskyni a na Pasekách.

V súčasnosti je chov sústredený len do dvoch stredísk – v Dobšinej a na Veľkej Lúke. Nadmorská výška fariem je 570 a 900 m.n.m. Lúky a pasienky sa nachádzajú v nadmorskej výške 600 – 1 200 m.n.m. Ležia na vápencovom, krasovom a dolomitovom podklade.

Počas svojej existencie je pre žrebčín charakteristická niekoľkonásobná zmena chovného cieľa ako výsledok meniacich sa požiadaviek na exteriér a úžitkovosť ťažných koní zo strany lesného hospodárstva, pričom jednotlivé etapy nie sú presne časovo ohraničené        a navzájom sa prelínajú.

V chove koní na Muráni rozlišujeme 3 základné etapy:

1)      Chov huculov v čistokrvnej forme

2)      Zmohutňovací proces hucula krížením s plemenami fjord, hafling a norik

3)      Chov norika

    Prvá etapa je charakteristická pre päťdesiate roky. Základnou bázou chovu bolo stádo huculských kobýl, resp. stádo kobýl huculského typu, vykúpené zo zemského chovu východného Slovenska. Stav základného stáda sa podľa dostupných údajov pohyboval v počte 100 – 110 ks.

    Napriek prednostiam hucula – vytrvalosti, obratnosti, odolnosti, nenáročnosti na chovné prostredie a výživu, v polovici 50-tych rokov požadovali lesné závody kone s väčším telesným rámcom a väčšou hmotnosťou. Preto sa pristúpilo k zmohutňovaciemu procesu hucula jeho krížením s plemenami fjord, hafling a neskôr s plemenom norik. Cieľom takéhoto kríženia začiatkom 60-tych rokov bolo vytvorenie nového plemena: slovenský horský kôň. Tento produkt mal mať mohutnejší telesný rámec pri zachovaní dobrých úžitkových vlastností huculského plemena. Zámer sa čiastočne podarilo splniť, ale pretože  nie sú podklady vyhodnocujúce celý proces a nedosiahla sa tvarová a typová vyrovnanosť podľa šľachtiteľského cieľa, nemôžeme hovoriť o samostatnom plemene.

Koncom 60-tych rokov došlo k prerušeniu uvedeného spôsobu plemenitby. Pristúpilo sa k nákupu chladnokrvných kobýl z Čiech a Moravy, ktoré sa pripúšťali importovanými norickými žrebcami, ich potomkami, ako aj žrebcami vlastného chovu.

V druhej polovici 70-tych rokov boli v plemenitbe použité žrebce plemien sliezsky norik a žrebec plemena maďarský chladnokrvník, ktorý sa však v ďalšom chove neuplatnil.

    Začiatkom 80-tych rokov bol chov zameraný na chov norika v čistokrvnej forme, ktorý plne vyhovuje požiadavkám lesnej prevádzky.

Cieľom chovu norika muránskeho typu je produkcia kvalitných, ľahko ovládateľných koní, použiteľných v lesnej prevádzke, poľnohospodárstve, agroturistike a produkcia plemenných žrebcov pre plemenitbu v krajinskom chove.

    V r. 1995 bol uznaný šľachtiteľský chov koní plemena norik muránskeho typu a v r. 1997 vyhlásený za génovú rezervu norika muránskeho typu a chránený chov.  Na výstave Agrokomplex v Nitre v r. 1995 a 1996 kone z tohto chovu získali ocenenia „Zlatý kosák“ a štyri čestné uznania.

    V súčasnosti sa celkový počet chovaných koní pohybuje okolo 300 ks, z toho je 60 plemenných kobýl a 6 žrebcov.

V stáde tohto typu koňa je zastúpených 91,7 %-ný podiel krvi norika a 2,9 %-ný podiel krvi belgického chladnokrvníka. U kobýl, pôsobiacich v posledných rokoch v chove norického chladnokrvníka muránskeho typu, je krvná skladba oveľa širšia, so zastúpením 70,37 % podielu krvi norického koňa; 13,42 % podielu krvi belgického koňa; 3,32 % podielu krvi huculského koňa; 1,23 % podielu krvi plemena hafling; 3,00 % podielu krvi maďarského chladnokrvníka a 8,66 % neznámeho podielu krvi.

    Tvrdé prírodno – klimatické podmienky lokality Muráň a exteriér uvedených plemenných žrebcov, ktoré boli použité pri tvorbe tohto typu koňa, vtlačili mu niektoré preňho typické vlastnosti, ako je tvrdosť, pevnosť, odolnosť, ochota k práci, nenáročnosť a zároveň nižšie hodnoty telových mier v porovnaní s telovými mierami čistokrvných norických koní. Charakteristikou chovu je skutočnosť, že žriebätá vo veku 7 - 8 týždňov chodia denne na pastvu, vzdialenú niekoľko kilometrov, pričom prekonávajú prevýšenie  100 – 300 m. Mladé, jeden až päťročné kone, sú v období od polovice mája až do konca októbra na vonkajších pastvinách, kde sú celé leto vystavené vonkajším poveternostným vplyvom. Starajú sa o ne ošetrovatelia, ktorí sú ubytovaní v maringotkách bez elektriny a vody, tak ako pred desiatkami rokov. V tomto období sa kone neprikrmujú jadrovým krmivom. Denne chodia za pastvou a v noci sú ustajnené v ohradách. Takéto náročné podmienky odchovu zvyšujú odolnosť ich organizmu, prispievajú k ich dlhovekosti, čo umožňuje ich dlhšie využitie v lesnej prevádzke. Každodenný pohyb na pastve umožňuje nadobudnutie výbornej pohyblivosti a prirodzenej obratnosti pri prekonávaní prekážok, čo je dôležitým predpokladom pri využití týchto koní pri práci v lese.

    Aj keď je súčasný stupeň mechanizácie v lesnom hospodárstve vysoký, nie je možné sústrediť modernými mechanizačnými prostriedkami všetku vyťaženú hmotu. Súvisí to s terénnymi a klimatickými podmienkami, štruktúrou drevnej hmoty. Sústreďovanie dreva koňmi sa využíva aj v kalamitnej ťažbe, pri sústreďovaní dreva v lesoch zvláštneho významu, so špecifickým poslaním. Veľký význam majú kone aj pri zalesňovacích prácach, poľovníckej činnosti, ochrane poľovných revírov, agroturistike, hipoterapii. Obzvlášť nedoceneným ostáva fakt, že z hľadiska ochrany a tvorby krajiny budú sústreďovanie dreva, ako i iné práce v lesníctve a poľnohospodárstve koňmi aj v budúcnosti pravdepodobne najšetrnejšími a voči prírode najohľaduplnejšími.

    Je predpoklad, že kôň zostane i naďalej nenahraditeľným spoločníkom človeka a významným doplnkom mechanizácie v lesnom hospodárstve bez ohľadu na formu vlastníctva.

    Ekonomické problémy v chove koní je preto podľa nášho názoru potrebné riešiť zo širšieho hľadiska. Súčasné chovné stádo kobýl a plemenníci predstavujú nielen materiálnu, ale aj veľkú biologickú a kultúrnu hodnotu.

Náklady vynaložené na chov nie sú malé. Ich návratnosť pri ochrane krajiny je síce vyčísliteľná len teoreticky, ale myslíme si, že kultúra národa sa nehodnotí len materiálnymi hodnotami, ale aj tým, ako sa vie postarať o svoje kultúrne a prírodné bohatstvo.